Aktuality

 

František Chovanec

( †13.5.2023)

Správa o nečakanej smrti nášho člena (mozgová príhoda) vo veku 64 rokov nás veľmi zarmútila. Veď ešte v januári sme boli spolu v Diablovej diere, kde sme spoločne riešili možnosti bezpečného riešenia vchodu. S Ferom som telefonoval ešte  ráno v pondelok 8.5. keď som mu referoval o otvorení chodníka z Poľanoviec k tejto jaskyni.
Ferov vzťah k jaskyniarstvu sa formoval cez jeho záľubu - mineralógiu. Teda ako mnohí
prešovskí jaskyniari sa potuloval v podzemí Dubníka - opálových baní. Udržoval pravidelné vzťahy s dušou baní, emigrantom v Austrálii, Oskárom Čiernohorským. Až neskôr sa objavil ako člen Speleoklubu Šariš, ale napokon sa preregistroval do nášho speleoklubu, kde si postavil trváci pamätník, betónový vchod do Kysackej jaskyne. Jeho betonárske diela nájdeme i na Skalistom potoku. Využil tu svoje pôvodné povolanie stavbára. Krátko pôsobil aj v skupine A. Valu v Terchovej.  Nakoniec sme spriadali plány a sčasti ich aj realizovali v Diablovej diere na Branisku.
Teraz už nie je medzi nami. Rozlúčime sa s ním v stredu 17.5. o 12 h na cintoríne v Prešove.

Na obrázku z 24.9.2011 Fero pri budovaní oporného múru v Kysackej jaskyni

Martin Honeš

(*13.2.1976, †9.4.2014)

S aktivním potápěním začal velmi záhy - už v časech Svazarmu. Koníček se mu stal brzo vášní a ještě v „dřevních dobách“ se postupně vypracoval na zkušeného potápěče. Svůj zájem pak zkombinoval spolu se svojí druhou zálibou - podzemím - a už koncem devadesátých let se potápěl v českých jeskyních.

Kolem roku 2000 spolu s dalšími přáteli navázal kontakty s Českou speleologickou společností a byl přiveden do Speleoaquanautu. Díky svým zkušenostem a nadání se stal brzo jedním z pilířů tohoto klubu. Hned od začátku se zapojil aktivně nejen do potápění v českých jeskyních, ale spolupracoval i na průzkumech v zahraničí, například na Sardinii či na Slovensku. Stál po boku Danovi Hutňanovi  při velmi náročných ponorech na Skalistém potoce, nechyběl ani při většině akcí v Bue Marinu, mapoval jeskyně v Mexiku, objevoval v Makedonii ...

Potápění a zkušenosti s pohybem ve výškách se mu staly dokonce profesí a zúročil je jako jeden z jednatelů firmy realizující výškové práce a práce pod vodou.

Martin byl svými schopnostmi, kterých měl na rozdávání, vzorem a učitelem svým služebně mladším klubovým kolegům. Do poslední chvíle neúnavně cestoval a byl jedním z lídrů na speleopotápěčských akcích. Bohužel na poslední průzkum na Slovensko už nedojel....

Martin Honeš tragicky zahynul při velmi vážné automobilové nehodě ve středu 9.4.2014 jen pár kilometrů před cílem.

V Martinovi ztrácíme nejen excelentního speleopotápěče a odvážného průzkumníka, ale hlavně kamaráda a skvělého člověka. Vrozeným klidem dokázal usměrňovat leckdy vášnivé výměny názorů v týmu a technicky náročné situace řešit s neuvěřitelným nadhledem.

Bude nám moc chybět...

O jednej nehode

Z.Hochmuth

Ako vieme, kolektív časti Ústavu geografie UPJŠ, získal projekt APVV a názvom Spatial 3 D, ide o skenovanie povrchu i podzemia, datie toho dokopy aj s klímou a vodstvom a nejaké simulácie. Je tam relatívne dosť prostriedkov takže  napokon sme sa dohodli že, Domica a akolie je vhodné miesto, kde by sa dali robiť tieto krásne veci. Teda tými členmi, ktorí sú súčasne aj v Speleoklube UPJŠ. Od začiatku projektu sme tam boli v rôznom zložení možno 5-6 krát, a vybudoval som s pomocou študentov  sieť meteorologických staníc a začal budovať hydrologické objekty. Mal  som na mysli, aplikovať nejaký model na rozdelenie zrážok v spádovej oblasti a simuláciu v 4D. Ale vybudovanie tých objektov a domapovanie jaskyne (niektoré časti nemajú mapu !) som  považoval za nevyhnutné.

Tak sme 22.8 vyrazili budovať objekt hydrologického profilu, ktorý sme predtým s Kovalikom vyrobili z 5 mm oceľovej platne.. Niesli sme veci na betónovanie, všelijaké pomôcky a aj vlastnú tlakovú sondu, ktorú som vybavil v Bratislave počas Ivaničkovho pohrebu v pondelok pred akciou.

Mufi a Petrvalská vošli do jaskyne hlavným vchodom, niesli totiž to železné teleso profilu, ktoré by neprešlo úžinami v časti jaskyne zv. Čertova diera. Mali sme sa  stretnúť na riečišti a my sme ešte mali zlepšiť trocha nebezpečnú trasu (na ktorej sa doposiaľ nikomu nič nestalo). Potom sme mali budovať ten profil, teda kovové teleso zapustiť do skaly a zalepiť chemickou maltou a murársky dokončiť. Trepali sme aspoň 6 batohov a pekný pozinkovaný rebrík.

Jaskyňa má vchod v lese max 200m od cesty Dlhá ves – Domica. Takže z hora sme šli: Ja, Kovalik, a bývalí študenti  Kandričák a Zoli Ondrej. Jaskyňa má veľký závrtovitý vstup, potom je sieň, zúženina, kde sú mreže a dvierka so špeciálnym uzáverom. Od uzáveru nám kľúče požičiava správca Domice (samozrejme so súhlasom Bellu a spol.) a vždy po akcii ich vraciame. Asi 2-3 m za dvierkami je zvislý stupeň cca 5m do priestoru ktorý Droppa nazval Predsieň. Tu kedysi býval zhnitý kmeň stromu, teraz sa tam vešia povrazový rebrík, ktorý si každý nosí vlastný, aby ho niekto neukradol alebo aby tam nezhrdzavel. Do jaskyne sa veľmi nechodí, najviac asi netopierológovia v zime. Toto riešenie sme nepovažovali za dobré a už na predchádzajúcej akcii 15.8. sme tam dali jeden fixný rebrík (podobne tiež v Majkovom dóme), ten však stačil iba asi do polovice stupňa. Takže sme teraz doniesli ďalší, o ktorom sme uvažovali že ho tam niekde vhodne umiestnime na stálo aby sa už nemusel relatívne nebezpečný povrazový rebrík používať.

Takže som sa preplazil dvierkami po štvornožky, na druhej strane našiel nejaké miesta pre nohy na kvapľoch nižšie. Kovalik mi podal z batoha vybratý oceľolankový rebrík a tiež aj karabínu a plochý žltý popruh:  Tento som uzavrel protismerným osmičkovým uzlom, založil  oceľovú karabínu a na ňu rebrík a celok som zavesil na oceľové kované háčiky, ktoré tam boli na tento účel. Potom som sa vyklonil a pozrel sa na to pokiaľ dosahuje oceľolankový rebrík (mal iba 2,5 m). Nebolo to dostatočné a preto som sa rozhodol spojenie prerobiť a začal uvoľňovať uzol, aby som slučku predĺžil. Počas tejto činnosti som sa ale pošmykol, a začal padať dole, pričom som sa snažil chytiť rebríka jedného či druhého alebo kvapľov.  To sa už ale nedalo, kvaple boli šmykľavé od guána a tak som spadol na dno tzv. „Predsiene“, kde som ostal ležať na boku medzi kvapľami (celkove voľný pád mal snáď iba 3-3,5m). Hneď som vedel že som si zlomil nohu, bolo vidieť jej neprirodzenú polohu a tiež bolesť. Neskôr sa zistilo že mám zlomenú aj ruku

Keďže rebrík so mnou spadol dole, Kovalik vybral ďalší a po ňom ku mne zostúpil študent Kandričák, ktorý mi potom robil spoločnosť až do vytiahnutia. K nehode došlo o cca 10,00 hod. Zdatnejší mančaft by možno vyriešil vytiahnutie zraneného člena na povrch vlastnými silami (píšem iba že možno). Chýbal tu Mufi, ten bol  dole na Styxe a keby tam bol napr. Danko alebo iný mladší aktívny jaskyniar, vyvíjalo by sa to možno ináč. Nasledoval takmer neuveriteľný príbeh rôznych zhôd okolností, ktorý podstatne predĺžil môj pobyt v jaskyni. Rozhodlo sa, že pomoc príde z vonku. V prvom rade vyšiel von Kovalik a pokúsil sa mobilom privolať štandardnú záchrannú službu (hasiči) a najmä lekára (najbližšie bol v Plešivci, 9 km): Toto ale nefungovalo  lebo v okolí vchodu nie je sieť O2. Napokon sa s hasičmi spojil, títo postúpili informáciu ďalej, ale trvalo asi 2,5 hodín, dokedy došli hasiči z Rožňavy. Neboli vybavení do jaskyne, nemali ani čelovky a horko ťažko sa jeden z nich ku mne spustil. Doniesol síce nosítka, ale nebolo tu nikoho kto by ma vedel na ne naložiť, tobôž nie zvisle transportovať. Takže som stále ležal v bolestiach na zemi, popodkladaný šatstvom Kandričáka (tomu napríklad  pri zostupe tiež odpadla prilba). Mali sme obavy o zdravie Kovalíka, lebo sa tak rozčuľoval, že hrozil infarkt..

Pozitívnu úlohu zohrali televízne stanice Markíza a JOJ. Ich reportéri boli na lúke pred jaskyňou doslovne pár minút po tom keď sa volalo hasičom. Asi odpočúvajú záchranné hovory alebo majú s nimi dohodu. Sledovali tie zmätky a neschopnosť. Ujházy z Markízy mal lepšie kontakty a skúsenosti ako zmätkujúci, zariadil, že to prevzala do rúk záchranka s vrtuľníkom, a tiež Stankovič ako člen dobrovoľnej služby. Nemal síce dobitú batériu vŕtačky ale došiel spolu s vrtuľníkom, v ktorom bol konečne aj lekár, ktorého zobrali z Čingova a jaskyniar Zdeno Jurík. To už ale bolo cca 13,30. Vrtuľník sa ešte vrátil kdesi po jaskyniarske nosítka. Lekár najprv riadil všetko z povrchu (napr. meranie tlaku), ale napokon ho prehovorili že má ísť do jaskyne a zostúpil ku mne. To sa už veci rozbehli, pichol mi konečne niečo proti bolesti, preložili ma na nosítko. Medzitým Stankovič už začal vŕtať diery na kotvenie lanovky, ktorú riešil elegantne popod strop šikmo nahor priamo do ústia dvierok vchodu. Prehodili ma do ďalších elastických nosidiel, zacvakli kladky na lanovku a za pár minút som bol na povrchu a potom tiež aj vo vrtuľníku.
V podzemí medzitým Mikloš a Petrvalská stabilizovali body v časti novozameranej spojovacej chodby, profil priepadu doniesli na miesto. Keď ale  nedošlo k spojeniu s partiou idúcou z povrchu, asi po 4 hodinách sa vrátili na povrch  cez sprístupnené časti.
Kovalik a Ondrej medzitým poblúdili v Panenskej chodbe na kontakte s Čertovou dierou.

Za 20 min. letom ponad Jovice - Borku – Zádiel - Jasovskú planinu som bol v KUCH (Klinika úrazovej chirurgie v Košiciach), oficiálne ma prijali o cca 17 hod., zasaádrovali ruku  a nohu (krčok stehennej kosti) operovali na druhý deň (v sobotu). Operácia trvala 4hod.  V tele mám dlahy a skrutky.

Takže poučenie - v zmysle klasika ("P. Hipman: Ľudia, dávajte si pozor!")

Na hlbšie závery bude dosť času, zhodnotiť chyby organizácie podujatia, bezpečnosť trasy (takéto úrazy sa stávajú aj na chodníku), kompetencie a akcieschopnosť záchranky.

Viktor Ďurček (2.12.1950 Žilina – 16.9.2013 Prešov)

  

Viktor sa narodil v Žiline, po presťahovaní však svoje detstvo prežil v Prešove. Vyštudoval Strednú technickú lesnícku školu. Prešiel viacerými zamestnaniami. Pracoval v Strojstave, bol zamestnancom Pedagogickej fakulty UPJŠ, v Inžinierských stavbách, či ako živnostník. Časť života strávil na Kanárskych ostrovoch.Už v génoch mal zakódový kladný vzťah k prírode. Bol zdatným športovcom, turistom, aj lezcom. Jeho najmilším koníčkom bolo športové potápanie. V tejto oblasti dosiahol vysoké postavenie keď získal odbornosť federálneho inštruktora potápania. Z potápania na voľnej hladine postupne prešiel aj na potápanie pod pevným stropom. Najprv to boli opálové bane na Dubníku. Neskôr po zoznámení sa so Zdenkom Hochmúthom sa zúčastnil, najpr ako suchý jaskyniar akcií na Rozpadlom grúni v Tatrách. Jeho prvé jaskynné potápanie sa koncom 70-tych rokoch uskutočnilo v Starom hrade. Aktívne sa zapojil v rámci potápačskej komisie SSS, pracovnej skupiny Východ do prieskumu jaskyne Skalistý potok v Slovenskom krase.  Jeho zásluhou bol prekonaný náročný 21 sifón a objavené rozsiahle priestory „v priamom smere“. Okrem Skalistého potoka potápal v mnohých jaskyniach na Slovensku, v Demänovskej doline, Jánskej doline, Gombaseckej jaskyni a Brzotínskej vyvieračke v Slovenskom krase, v Javorinke,.... Zúčastnil sa niekoľkých záchranných akcií. Môžeme spomenúť záchrannú akciu v Javorinke, kedy cez zaplavenú chodbu Cerberus previedol jedenásť jaskyniarov. Okrem potápačských akcií sa súčastnil mnohých podujatí aj ako suchý jaskyniar a merač. Či už to boli akcie v jaskyni Zlomísk v Jánskej doline, či Moldavská jaskyňa. Bol zdatný lezec a aj vďaka jeho šikovnosti boli prekonané skalné stupne pri objavovaní v Skalistom potoku v smere do masívu Jasovskej planiny. Mal zmysel pre humor, inokedy si „podudral“. Prekypoval výbornou kondičkou, bol dobrým znalcom prírody. Výborný, ale náročný potápač, pri ktorom sa „odchoval“ rad nových speleopotápačov. Dobrý bol aj v speleoalpinistike. S prekážkami, ktoré mu život kládol do cesty sa vždy vedel popasovať. Po jeho návrate z Kanárskych ostrovov sme s ním urobili začiatkom roka povrchovú akciu v krasovom kaňone Voroblik. Žial bola to akcia posledná.....

Život si s nami vie niekedy kruto zahrať. Viktor Ďurček 16. septembra 2013 zomrel.

 

Kongres UIS

 V dňoch 21. - 28.7. sa v Brne uskutočnil 16. svetový speleologický kongres UIS. Z nášho speleoklubu sa ho oficálne zúčastnili Z. Hochmuth a A. Petrvalská a tiež D. Hutňan, ktorý je súčasne členom ČSS. Účastníkov zo Slovenska bolo 11. Náš príspevok na kongrese sa týkal Skalistého potoka, prezentované ako poster s názvom " Skalistý potok - retrospektíva za 25 rokov výskumu". Z. Hochmuth zastupoval Slovensko ako delegát a tiež účinkoval ako člen poroty hodnotenia výskavy speleologických máp.  V rámci pokongresových exkurzií sme dňa 31.7. viedli exkurziu do našej jaskyne.
Už sa tešíme na 17. svetový kongres, ktorý sa uskutoční v Austrálii v roku 2017

 

 

Petrvalská 3. zľava, Hochmuth 2. sprava

 V sobotu 12.7.2013 večer odišiel na poslednú cestu Anton Droppa, významný slovenský jaskyniar vo veku 93 rokov. Pohreb bol v utorok 16. 7. 2013 o 13.30 v dome smútku v Liptovskom Mikuláši, pochovaný je na cintoríne v Palúdzke.
Význam Antona Droppu pre slovenskú speleológiu je nesmierny. Od začiatku 50- tych rokov 20. storočia po koniec 70-tych rokov navštívil, preskúmal a komplexne spracoval všetky významné krasové územia Slovenska, zameral a nakreslil stovky máp všetkých vtedy známych jaskýň. Kdekoľvek sa dnes v krase na Slovensku pohneme, takmer všade (okrem posledných objavov) bol už pred nami pán Droppa.
A. Droppa (RNDr., CSc.) bol geograf, zamestnanec Geografického ústavu SAV, ktorá mala pobočku v Liptovskom Mikkuláši. Okrem krasu a jaskýň sa zaoberal aj kvartérnou geomorfológiou, zmapoval terasový systém v Liptovkej kotline ako podklad pre chronologické zaradenie jaskynných úrovní. Nič podobného dovtedy ani neskôr na Slovensku nevzniklo. Jeho životné osudy by boli na niekoľko kníh. Za vojny bol pilot slovenského letectva, počas Povstania preletel do Sovietskeho zväzu a ako pilot sa zúčastnil ešte záverečných fází vojny. Napriek tomu to bol skromný a pracovitý človek, ochotný vždy poradiť, aj keď na svojich zamestnancov a spolupracovníkov bol prísny a náročný.
My, ktorí sme ho poznali osobne, budeme na neho dlho spomínať, ale on sám svojim publikovaným dielom si postavil pamätník večný.
Z.Hochmuth
Z veľkonočnej návštevy v jaskyni Zlá diera dňa 31.3.2013

 

 

 

S L O V E N S K Á  S P E L E O L O G I C K Á S P O L O Č N O S Ť

pozýva všetkých jaskyniarov i priaznivcov jaskyniarstva

na medzinárodné stretnutie speleológov

S P E L E O M Í T I N G  2 0 1 3

d ň a 13. apríla 2013 od 9. hodiny

do Domu kultúry vo Svite.

Po otvorení Slovenská speleologická spoločnosť ocení jaskyniarov

za významné speleologické aktivity na Slovensku a v zahraničí.

Slovom a audiovizuálne na kinoplátne budú jaskyniari prezentovať svoje výsledky prieskumu a výskumu jaskýň a krasu u nás i vo svete za uplynulý rok.

Na záver obecenstvo hlasovaním rozhodne o najhodnotnejšom príspevku z domácich a zahraničných lokalít, ako aj o najlepšej panelovej dokumentácii.

Program:

  • objavy členov SSS na Slovensku

  • objavy členov SSS v zahraničí

  • expedície, poznávacie cesty

  • novinky a zaujímavosti z oblasti speleológie

  • výstava mapovej a fotografickej dokumentácie

 

__________________________________________________

Pozvánka s návratkou bude uverejnená na internetovej stránke www.sss.sk

Informácie: sekretariát SSS speleo@ssj.sk, mob.: 0908 931 034

organizátorka Speleomítingu Oľga Miháľová : e-mail: omihalova47@gmail.com

tel.: 052 / 7733754, mob.: 0915 326 163


 

Za Jožom Veteškom

Tak sa nám pobral do jaskyniarskeho neba Jožko Veteška alias Bico, kde ho nedávno predišli jeho priatelia z Ružomberskej jaskyniarskej skupiny Dušan Mydlo (alias Kaco) a Peter Patek. Pre tých ktorí nevedia kto bol Jožo Veteška, zopár informácií. Ružomberská skupina vznikla niekedy v r. 1965-8 z rovesníkov -  žiakov miestnych stredných škôl, no čoskoro integrovala aj partiu, ktorá sa doteraz zaoberala táborníctvom (socialistická náhrada skautingu). Jozef tvoril neodmysliteľnú súčasť ružomberského táborníctva. Pôvodní táborníci svojim citom pre prírodu nás dobre dopĺňali. V takejto podobne sa aj s Bicom prezentovala os Ružomberok už na jaskyniarskom týždni v r. 1970.V tých časoch, keď sme spolupracovali so skupinami Zvolen (Hipman) a Rim. Sobota (Gaálovci) sa uskutočnil aj pamätný zostup do Sniežnej. Hipmanov výber Vetešku do útočného družstva, ktoré dosiahlo dno, bol jeho najvyšším ocenením. Spomínam na akcie na Bielej skale vo Veľkej Fatre, nespočetné akcie do Liskovskej jaskyne a napokon aj v Červených vrchoch. Na mapách z tohto obdobia nájdeme zvyčajne aj  meno zvečneného. Bico kopal, ťahal, meral, liezol, teda robil všetko čo bolo treba. Spoločne sme sa plazili v bahne, mrzli v horách, mokli v dažďoch a čakali na staniciach. Boli to krásne časy. Neskôr ako šofér v MSK (Múzeum slovenského krasu) nás aj povozil do terénu služobným vozidlom. V Ružomberku bol v tých časoch prinajmenšom takou legendou, ako v Mikuláši Stano Šrol. Jožko s bohatou bradou a výzorom starého zálesáka vyzeral na beznádejného starého mládenca, no napokon predsa len podľahol čaru založenia rodiny a výchove početnejšieho potomstva, samozrejme že jasky- niarstva potom už bolo menej.
Žiaľ posledné roky trpel ťažkou chorobou. Navštívili sme ho na ceste na pohreb priateľa Pateka spolu s Peťom Zanvitom a cítili sme, že už dlho nebude medzi nami.

Milý priateľu, spomínať budeme na Teba  pri všetkých stretnutiach na chatách, v krčmách, táborových ohňoch a potlacoch.

Zdeno Hochmuth

 

V jaskyni Sniežnej v hĺbke asi 650m Zľava Štefanovský, Hipman, Veteška

 


Milí priatelia,touto cestou by som sa chcel s Vami podeliť o unikátne zábery z návštevy jaskyne Stratený potok
v roku 2004.
Na obrázku zľava: pán Pochop, rameno zákona (práve číta rozsudok), objaviteľ Pap, príslušník Polície.
Foto Z.Hochmuth