Speleoklub UPJŠ

František Chovanec

( †13.5.2023)

Správa o nečakanej smrti nášho člena (mozgová príhoda) vo veku 64 rokov nás veľmi zarmútila. Veď ešte v januári sme boli spolu v Diablovej diere, kde sme spoločne riešili možnosti bezpečného riešenia vchodu. S Ferom som telefonoval ešte  ráno v pondelok 8.5. keď som mu referoval o otvorení chodníka z Poľanoviec k tejto jaskyni.
Ferov vzťah k jaskyniarstvu sa formoval cez jeho záľubu - mineralógiu. Teda ako mnohí prešovskí jaskyniari sa potuloval v podzemí Dubníka - opálových baní. Udržoval pravidelné vzťahy s dušou baní, emigrantom v Austrálii, Oskárom Čiernohorským. Až neskôr sa objavil ako člen Speleoklubu Šariš, ale napokon sa preregistroval do nášho speleoklubu, kde si postavil trváci pamätník, betónový vchod do Kysackej jaskyne. Jeho betonárske diela nájdeme i na Skalistom potoku. Využil tu svoje pôvodné povolanie stavbára. Krátko pôsobil aj v skupine A. Valu v Terchovej.  Nakoniec sme spriadali plány a sčasti ich aj realizovali v Diablovej diere na Branisku.
Teraz už nie je medzi nami. Rozlúčime sa s ním v stredu 17.5. o 12 h na cintoríne v Prešove.

Na obrázku z 24.9.2011 Fero pri budovaní oporného múru v Kysackej jaskyni

Martin Honeš

(*13.2.1976, †9.4.2014)

S aktivním potápěním začal velmi záhy - už v časech Svazarmu. Koníček se mu stal brzo vášní a ještě v „dřevních dobách“ se postupně vypracoval na zkušeného potápěče. Svůj zájem pak zkombinoval spolu se svojí druhou zálibou - podzemím - a už koncem devadesátých let se potápěl v českých jeskyních.

Kolem roku 2000 spolu s dalšími přáteli navázal kontakty s Českou speleologickou společností a byl přiveden do Speleoaquanautu. Díky svým zkušenostem a nadání se stal brzo jedním z pilířů tohoto klubu. Hned od začátku se zapojil aktivně nejen do potápění v českých jeskyních, ale spolupracoval i na průzkumech v zahraničí, například na Sardinii či na Slovensku. Stál po boku Danovi Hutňanovi  při velmi náročných ponorech na Skalistém potoce, nechyběl ani při většině akcí v Bue Marinu, mapoval jeskyně v Mexiku, objevoval v Makedonii ...

Potápění a zkušenosti s pohybem ve výškách se mu staly dokonce profesí a zúročil je jako jeden z jednatelů firmy realizující výškové práce a práce pod vodou.

Martin byl svými schopnostmi, kterých měl na rozdávání, vzorem a učitelem svým služebně mladším klubovým kolegům. Do poslední chvíle neúnavně cestoval a byl jedním z lídrů na speleopotápěčských akcích. Bohužel na poslední průzkum na Slovensko už nedojel....

Martin Honeš tragicky zahynul při velmi vážné automobilové nehodě ve středu 9.4.2014 jen pár kilometrů před cílem.

V Martinovi ztrácíme nejen excelentního speleopotápěče a odvážného průzkumníka, ale hlavně kamaráda a skvělého člověka. Vrozeným klidem dokázal usměrňovat leckdy vášnivé výměny názorů v týmu a technicky náročné situace řešit s neuvěřitelným nadhledem.

Bude nám moc chybět...

O jednej nehode

Z.Hochmuth

Ako vieme, kolektív časti Ústavu geografie UPJŠ, získal projekt APVV a názvom Spatial 3 D, ide o skenovanie povrchu i podzemia, datie toho dokopy aj s klímou a vodstvom a nejaké simulácie. Je tam relatívne dosť prostriedkov takže  napokon sme sa dohodli že, Domica a akolie je vhodné miesto, kde by sa dali robiť tieto krásne veci. Teda tými členmi, ktorí sú súčasne aj v Speleoklube UPJŠ. Od začiatku projektu sme tam boli v rôznom zložení možno 5-6 krát, a vybudoval som s pomocou študentov  sieť meteorologických staníc a začal budovať hydrologické objekty. Mal  som na mysli, aplikovať nejaký model na rozdelenie zrážok v spádovej oblasti a simuláciu v 4D. Ale vybudovanie tých objektov a domapovanie jaskyne (niektoré časti nemajú mapu !) som  považoval za nevyhnutné.

Tak sme 22.8 vyrazili budovať objekt hydrologického profilu, ktorý sme predtým s Kovalikom vyrobili z 5 mm oceľovej platne.. Niesli sme veci na betónovanie, všelijaké pomôcky a aj vlastnú tlakovú sondu, ktorú som vybavil v Bratislave počas Ivaničkovho pohrebu v pondelok pred akciou.

Mufi a Petrvalská vošli do jaskyne hlavným vchodom, niesli totiž to železné teleso profilu, ktoré by neprešlo úžinami v časti jaskyne zv. Čertova diera. Mali sme sa  stretnúť na riečišti a my sme ešte mali zlepšiť trocha nebezpečnú trasu (na ktorej sa doposiaľ nikomu nič nestalo). Potom sme mali budovať ten profil, teda kovové teleso zapustiť do skaly a zalepiť chemickou maltou a murársky dokončiť. Trepali sme aspoň 6 batohov a pekný pozinkovaný rebrík.

Jaskyňa má vchod v lese max 200m od cesty Dlhá ves – Domica. Takže z hora sme šli: Ja, Kovalik, a bývalí študenti  Kandričák a Zoli Ondrej. Jaskyňa má veľký závrtovitý vstup, potom je sieň, zúženina, kde sú mreže a dvierka so špeciálnym uzáverom. Od uzáveru nám kľúče požičiava správca Domice (samozrejme so súhlasom Bellu a spol.) a vždy po akcii ich vraciame. Asi 2-3 m za dvierkami je zvislý stupeň cca 5m do priestoru ktorý Droppa nazval Predsieň. Tu kedysi býval zhnitý kmeň stromu, teraz sa tam vešia povrazový rebrík, ktorý si každý nosí vlastný, aby ho niekto neukradol alebo aby tam nezhrdzavel. Do jaskyne sa veľmi nechodí, najviac asi netopierológovia v zime. Toto riešenie sme nepovažovali za dobré a už na predchádzajúcej akcii 15.8. sme tam dali jeden fixný rebrík (podobne tiež v Majkovom dóme), ten však stačil iba asi do polovice stupňa. Takže sme teraz doniesli ďalší, o ktorom sme uvažovali že ho tam niekde vhodne umiestnime na stálo aby sa už nemusel relatívne nebezpečný povrazový rebrík používať.

Takže som sa preplazil dvierkami po štvornožky, na druhej strane našiel nejaké miesta pre nohy na kvapľoch nižšie. Kovalik mi podal z batoha vybratý oceľolankový rebrík a tiež aj karabínu a plochý žltý popruh:  Tento som uzavrel protismerným osmičkovým uzlom, založil  oceľovú karabínu a na ňu rebrík a celok som zavesil na oceľové kované háčiky, ktoré tam boli na tento účel. Potom som sa vyklonil a pozrel sa na to pokiaľ dosahuje oceľolankový rebrík (mal iba 2,5 m). Nebolo to dostatočné a preto som sa rozhodol spojenie prerobiť a začal uvoľňovať uzol, aby som slučku predĺžil. Počas tejto činnosti som sa ale pošmykol, a začal padať dole, pričom som sa snažil chytiť rebríka jedného či druhého alebo kvapľov.  To sa už ale nedalo, kvaple boli šmykľavé od guána a tak som spadol na dno tzv. „Predsiene“, kde som ostal ležať na boku medzi kvapľami (celkove voľný pád mal snáď iba 3-3,5m). Hneď som vedel že som si zlomil nohu, bolo vidieť jej neprirodzenú polohu a tiež bolesť. Neskôr sa zistilo že mám zlomenú aj ruku

Keďže rebrík so mnou spadol dole, Kovalik vybral ďalší a po ňom ku mne zostúpil študent Kandričák, ktorý mi potom robil spoločnosť až do vytiahnutia. K nehode došlo o cca 10,00 hod. Zdatnejší mančaft by možno vyriešil vytiahnutie zraneného člena na povrch vlastnými silami (píšem iba že možno). Chýbal tu Mufi, ten bol  dole na Styxe a keby tam bol napr. Danko alebo iný mladší aktívny jaskyniar, vyvíjalo by sa to možno ináč. Nasledoval takmer neuveriteľný príbeh rôznych zhôd okolností, ktorý podstatne predĺžil môj pobyt v jaskyni. Rozhodlo sa, že pomoc príde z vonku. V prvom rade vyšiel von Kovalik a pokúsil sa mobilom privolať štandardnú záchrannú službu (hasiči) a najmä lekára (najbližšie bol v Plešivci, 9 km): Toto ale nefungovalo  lebo v okolí vchodu nie je sieť O2. Napokon sa s hasičmi spojil, títo postúpili informáciu ďalej, ale trvalo asi 2,5 hodín, dokedy došli hasiči z Rožňavy. Neboli vybavení do jaskyne, nemali ani čelovky a horko ťažko sa jeden z nich ku mne spustil. Doniesol síce nosítka, ale nebolo tu nikoho kto by ma vedel na ne naložiť, tobôž nie zvisle transportovať. Takže som stále ležal v bolestiach na zemi, popodkladaný šatstvom Kandričáka (tomu napríklad  pri zostupe tiež odpadla prilba). Mali sme obavy o zdravie Kovalíka, lebo sa tak rozčuľoval, že hrozil infarkt..

Pozitívnu úlohu zohrali televízne stanice Markíza a JOJ. Ich reportéri boli na lúke pred jaskyňou doslovne pár minút po tom keď sa volalo hasičom. Asi odpočúvajú záchranné hovory alebo majú s nimi dohodu. Sledovali tie zmätky a neschopnosť. Ujházy z Markízy mal lepšie kontakty a skúsenosti ako zmätkujúci, zariadil, že to prevzala do rúk záchranka s vrtuľníkom, a tiež Stankovič ako člen dobrovoľnej služby. Nemal síce dobitú batériu vŕtačky ale došiel spolu s vrtuľníkom, v ktorom bol konečne aj lekár, ktorého zobrali z Čingova a jaskyniar Zdeno Jurík. To už ale bolo cca 13,30. Vrtuľník sa ešte vrátil kdesi po jaskyniarske nosítka. Lekár najprv riadil všetko z povrchu (napr. meranie tlaku), ale napokon ho prehovorili že má ísť do jaskyne a zostúpil ku mne. To sa už veci rozbehli, pichol mi konečne niečo proti bolesti, preložili ma na nosítko. Medzitým Stankovič už začal vŕtať diery na kotvenie lanovky, ktorú riešil elegantne popod strop šikmo nahor priamo do ústia dvierok vchodu. Prehodili ma do ďalších elastických nosidiel, zacvakli kladky na lanovku a za pár minút som bol na povrchu a potom tiež aj vo vrtuľníku.
V podzemí medzitým Mikloš a Petrvalská stabilizovali body v časti novozameranej spojovacej chodby, profil priepadu doniesli na miesto. Keď ale  nedošlo k spojeniu s partiou idúcou z povrchu, asi po 4 hodinách sa vrátili na povrch  cez sprístupnené časti. Kovalik a Ondrej medzitým poblúdili v Panenskej chodbe na kontakte s Čertovou dierou.

Za 20 min. letom ponad Jovice - Borku – Zádiel - Jasovskú planinu som bol v KUCH (Klinika úrazovej chirurgie v Košiciach), oficiálne ma prijali o cca 17 hod., zasaádrovali ruku  a nohu (krčok stehennej kosti) operovali na druhý deň (v sobotu). Operácia trvala 4hod.  V tele mám dlahy a skrutky.

Takže poučenie - v zmysle klasika ("P. Hipman: Ľudia, dávajte si pozor!")

Na hlbšie závery bude dosť času, zhodnotiť chyby organizácie podujatia, bezpečnosť trasy (takéto úrazy sa stávajú aj na chodníku), kompetencie a akcieschopnosť záchranky.